Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa

      Kostolík v Dolnom Smokovci bol postavený v roku 1891 pre potreby tatranských hostí. Práve od nich vyšiel podnet, keď pravidelní hostia usporiadali medzi sebou finančnú zbierku na úhradu stavebných nákladov. Sumou na výstavbu prispela aj „Spišská banka“ a arcikňažná Izabela, ktorá sama vyšila a darovala omšové rúcho z bieleho hodvábu a štyri, umelecky hodnotné, vázy. Vypracovaním projektov bol poverený v roku 1890 architekt Gedeon Majunke (1855 – 1921) zo Spišskej Soboty, ktorý sa už predtým osvedčil ako citlivý projektant hotelov a chát vo Vysokých Tatrách. Objekt koncipoval ako štýlovú drevenú stavbu a vybudoval ho r. 1891. Vtedajší časopis „Tatra Zipser Bote“ (Tatranský spišský posol) uviedol, že nový kostol v Dolnom Smokovci je „majstrovské dielo drevenej stavebnej konštrukcie“.

      Kostol slúžil aj potrebám rastúcej dolnosmokoveckej osady. V čase postavenia patril cirkevno-právne farnosti Veľký Slavkov. Zasvätený je Najsvätejšiemu Spasiteľovi. Odpustová slávnosť je na výročie posvätenia Lateránskej baziliky 9. novembra. Po liturgickej obnove, prameniacej z II. vatikánskeho koncilu, bolo vnútorné zariadenie kostola upravené podľa nových liturgických predpisov. Hlavný oltár umiestnený na čelnej stene bol odstránený a bol inštalovaný provizórny oltár a ambona, ktoré boli koncom sedemdesiatych rokov vymenené za nové a navyše pribudol bohostánok. Pri riešení tejto otázky spoluúčinkovali vdp. Ján Maga, farár v Poľanovciach, Ing. Arch. Anton Surový z Ružomberka a Akad. maliar Michal Trembáč z Veľkej.

      V polovici osemdesiatych rokov bola vymenená strešná krytina na streche a veži, kde bol kompletne vymenený starý šindeľ za nový. Keďže je celý kostol drevený, vyžaduje si zvýšenú starostlivosť. Strecha a steny kostola sa musia pravidelne ošetrovať penetračnými nátermi. Pri víchrici v roku 2004 bol kostol čiastočne poškodený a len na vlásku sa udržala vežička. Bola totiž vyhodená z pántov. Podarilo sa ju opäť uložiť a zafixovať. Víchor ošľahal a takmer vybielil vonkajšie steny zvlášť severnú a západnú, takže sa museli urobiť opakovane nátery, aby kostol opäť dostal svoj vzhľad.

      V roku 2013 bol kostol vďaka finančnej podpore Ministerstva kultúry Slovenskej republiky odvodnený a niektoré časti základov podbetónované.